Jedným z nich je, vlastne už bol, Jozef Bednárik. Nestretla som sa s ním osobne, len som o ňom počula tak, že občas sa jednoducho o takých ľuďoch niečo dozviete. Je zaujímavé, ako dokážu ľudia zasiahnuť do nášho života aj po smrti. On totiž trošku zasiahol. Trošku zahral na struny toho môjho srdca a prinútil ma zamyslieť sa. Prečítala som si totiž na Sme-čku posledný rozhovor s ním. Bolo to úplne krásne zariadené, že na konci rozhovoru sa vyskytla otázka, či mu nechýba mobil, počítač, auto. Aj to, či sa nechce sťahovať z podnájmu. A jeho odpoveď?
„Keď tak pozerám na ľudí prilepených k mobilom, som rád, že ten môj si žije pokojným životom na písacom stole a neruší ma. Keď vidím kolegov pachtiacich sa po novom luxusnejšom aute, začínam si viac vážiť pozvoľné tempo. Keď vidím tie vily a bazény, vždy mi napadne - kto to všetko upratuje? Keď letia na Seychely, nezávidím. Veď tam nemajú ani operu a Čechov tam nie je v móde. Keď všetci okolo facebookujú, googlujú, wikipedujú, radšej listujem v papierovej knihe a počúvam nestereofónnu nahrávku Mahlera. Dá sa žiť i takto. Ja som spokojný.“
Jednoduchý človek s jednoduchým životom. Nepotreboval mobil, luxusnú dovolenku ani google, aby pritiahol k sebe ľudí a aby ho mali radi. Viem, že asi každý dospelý človek má mobil, ale nie všetci si možno môžu dovoliť luxusnú vilu alebo dovolenku. Na jeho odkaze sa mi páči, že môže zasiahnuť kohokoľvek. Boháča, ale aj obyčajného človeka s priemerným platom. Aby sa možno neponáhľal, uvoľnil tempo, kúpil si knihu alebo si vypočul, čo má rád. A vtedy človek zistí, že mu ku šťastiu netreba veľa. Je spokojný aj so šálkou čaju a dobrou knihou.