Ťažko, ťažko...

Autor: Stanislava Andraščíková | 30.6.2013 o 21:26 | (upravené 30.6.2013 o 22:25) Karma článku: 7,45 | Prečítané:  235x

...sa dnes zamestnať, nájsť si na niekoho čas, zvyknúť si na nových ľudí, byť poslední, stávať sa dnes skôr tým poníženým. A práve s týmito ťažkými vecami sa stretávam.

Začala som praxovať v rádiu. Mala som na začiatku strach, zmiešané pocity. Koho stretnem, aké budú očakávania. Veľmi som chcela zapôsobiť. Pripravila som sa na to, že budem drieť, ale aj si to užívať. V prvý týždeň ma prepadla nostalgia. Vypočula som si rozhovor o tom, akí sú študenti žurnalistiky a médií neschopní a že sa chcú po skončení školy vidieť vo vlastnej talkshow na Markíze. A že vlastne aj tak všetci skončia v Anglicku na brigáde s oberaním jabĺk a jahôd, a sú vôbec spokojní, že nejakú prácu majú. Prvá otázka, keď som sa prihlásila na prax, znela, či som už niekde praxovala. Hneď som za svoju odpoveď dostala pohľad, z ktorého ma zamrazilo. Úvodníky do farských časopisov - to si robíš "prdel"? Potom nasledovala otázka, kde by som chcela robiť. Povedala som, že mi je to jedno, pretože mediálny odbor študujem hlavne preto, že ma to baví. Počas nasledujúceho týždňa, a teda môjho posledného týždňa som sa naučila, čo robím zle, čo musím zmeniť. Možno píšem túto spoveď, aby som sa vyrovnala s tým, že keď sa moja cesta na vysokej škole skončí, že to bude veľmi ťažké. Nájsť si miesto v oblasti, ktorá ma napĺňa. No, nechcem sa vzdávať, a ani sa nevdzávam, a prax sa mi pravdepodobne predĺži, čo ma teší. Človek by mal byť vďačný za akúkoľvek možnosť, a ja som dostala ďalšiu z nich. Pokračovať aspoň ďalší mesiac, a robiť raz to, čo ma napĺňa. A možno si pomyslíte: ,,Nemôže ti to byť jedno, nemôže, keď si tam, kde si." Ale vedzte, že je. Dobre, budem raz možno držať diplom, v ktorom bude svietiť, že sa hodím na vykonávanie všetkých druhov novinárskej činnosti, a samozrejme titul. Nikto ma s tým neprijme, pretože nebudem mať v médiách žiadnu známosť, a ako východniarka budem mať stále problémy s prízvukom. Realita je taká, aj keď sa človek počas štúdia snaží rôznymi spôsobmi. A na pohovoroch sa to potom jednoducho zvalí na školy, pretože neponúkajú žiadnu prax. Napokon, keďže peniaze budem potrebovať, mi bude jedno či si nahrávam na diktafóny len myšlienky a popritom robím kdesi za pokladňou alebo oberám jablká. Jedna učiteľka v piatkovej ankete venovanej koncu školského roka povedala, že nevadí ak má študent trojku alebo štvorku z matematiky, dôležité je, aby sa z neho stal dobrý človek. Bohužiaľ, náš život je odsúdený k tomu, že musíme pracovať. Nestačí byť dobrým človekom, aj keď dobro a láskavosť by mali byť tým najdôležitejším v našom živote, čo chceme dosiahnuť. Zároveň na konci vekov nás nebudú súdiť podľa úspechov, ale podľa lásky. Škoda, že si to neuvedomuje naša vláda, zamestnávatelia a úrady. Láska znamená aj chcieť dobro toho druhého, aby bol šťastný a spokojný. A keby to bolo všade na svete, v systéme, vo vláde, na najvyšších, ale aj najnižších miestach, svet by vyzeral inak. Možno by mal každý prácu, ktorá ho napĺňa radosťou, a chodí k nej rád...atď, atď. Vo svete sa udomácnili iné bôžiky. A preto mi je ťažko...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Skúsili sme prejsť ilegálne z Mexika do USA. Vypustia psy a mieria na vás samopalom

Oscarový režisér nakrútil unikátnu virtuálnu realitu.

KOMENTÁRE

Vydrží to ešte Most alebo padne?

Trpezlivosť voličov nemožno skúšať donekonečna.


Už ste čítali?