8.10. prišli moji rodičia z Talianska, pofúkali moje zlomené srdce, a povedali zopár slov. Niekedy je ťažké počúvať povzbudenia, keď máte pocit, že tá práca bola zmyslom vášho života. ,,Príde niečo lepšie, budeš mať ešte veľa šancí, môžu ľutovať..." Lenže, čo ak to bola jediná posledná šanca...
8.10 som sa stretla na káve so spolužiačkami. Ihneď spoznali, že sa so mnou niečo deje. S plačom som im vyrozprávala svoju situáciu. Povedali to isté: ,,Je pre teba pripravené niečo lepšie, a som si istá, že sa nestratíš." Veľa ľudí sa zaujímalo čo a ako moja práca, ako sa mi darí. Každému som musela vysvetľovať, že ma vyhodili. A možno preto som sa s tým akosi vyrovnávala. Ešte študujem, síce posledný rok, ale veľa to pre mňa znamenalo. Hlavne preto, že začínate tam, kde ste vždy chceli začínať...ale! Človek mieni, Pán Boh mení. Myslíme si občas, ako sa nám darí, ako nám je dobre, a vtedy sa to môže zo dňa na deň zmeniť lusknutím prstov.
10.10 mali moji rodičia výročie a 11.10. slávil ocko svoje jubileum - 50 rokov. Je fajn pripomenúť si, že aj on mal množstvo prekážok, kým dospel k splneniu svojich snov. Môj ocko - vždy sníval o vlastnom autoservise. Mal dve haly, v ktorých opravoval autá. Za halu, v ktorej bol naposledy platil ozaj vysoké nájomné. Priestory mu ponúkol jeho dobrý priateľ, ktorý s nimi spolupracoval, odkedy sa rozhodol on aj jeho kolega opravovať autá. Po vyše 15 rokoch spolupráce im ich "dobrý priateľ" prišiel povedať, že je tu niekto kto mu za halu dá viac ako oni. Majú pol roka na vysťahovanie. Ešte nikdy som svojho otca nevidela v takom zúfalom stave ako vtedy. Za pol roka musel s kolegom založiť svoje rodinné domy, vziať si pôžičku a stavať si niečo vlastné. Okolo toho kopec problémov- ploty, betóny, ohrady, práce v sobotu od šiestej do jedenástej v noci. Už rok má môj ocko svoj autoservis. Ešte nie je tak úplne jeho, lebo ho čakajú roky splácania našich domovov. Ťažko som sa vyrovnávala s tým, že prichádzam o prácu, ktorú som vždy chcela robiť, ale keď vidím, že ocka neodradilo to všetko, čo mu stálo v ceste, budem bojovať za svoj sen. Neúspech prežil aj Rudyard Kipling, keď ho San Francisco Examiner odmietlo: ,,Je nám ľúto, ale vy vôbec neviete používať anglický jazyk." V roku 1905 univerzita v Berne odmietla dizertačnú prácu, pretože ju považovala za málo dôležitú a vágnu. Napísal ju mladý fyzik- A. Einstein, ktorého to sklamalo, ale neodradilo (Slepačia polievka).
Je 18.10., mám zažatú lampu a trošku rozmýšľam, aký bude môj život po skončení školy, tá moja budúcnosť. Väčšina tvrdí, že na Slovensku bude budúcnosť ťažká. Nevadí, ani to ma neodradí. Lebo viem, že všetko má svoj zmysel...a snáď raz na konci života pochopím, prečo sa niektoré veci uskutočnili presne takto. Kapucíni spievajú, že slnko i dážď potrebné sú, aby mohol kvietok rásť...tak snáď porastiem.
