O susedoch

Pes je s nami v dome už dva roky. Nemôže byť vonku, keďže je to bytový psík, ktorý by v zime zamrzol. V lete, v jari, jednoducho vždy keď je teplo, trávi veľa času vonku. Behá po našom dvore, chytá loptičku a občas keď vidí cigánov, tak je otvorený rasista a musí si šteknúť. Prvý rok bol v poriadku, a naša susedka nám psa pochválila. Možno preto, že to bolo ešte len šteniatko. Keďže je to čivava, v povahe má veľkú temperamentnosť a odkedy vyrástla, štekne si vždy, keď vidí niekoho prechádzať okolo nášho domu. Raz nám zazvonil telefón. Máme si odložiť psa, pretože naša susedka nemôže spať. Bolo to o piatej popoludní. A to si ho musíme odložiť preto, lebo ona vstáva o tretej, čo nie je pravda, keďže vstáva o hodinu neskôr. Táto naša susedka pritom robí len od jari do jesene a v zime sa inšpiruje od medveďov, nevyjde z domu a spia celé toto ročné obdobie. Aj pre tento jej životný štýl, v ktorom má väčšinu času vyhradenú na spánok, si niekedy pomyslím, že môj pes má plnohodnotnejší život. Nenávisť voči nášmu psovi však neskončila pri telefonátoch. Snažíme sa na neho dávať veľký pozor, aby nezaštekal, keď je vonku, ale občas ho proste nezastavíme a náš pes je pri plote a vykonáva svoju robotu. Tak sme pre neho začali utekať, aby neštekal. Začala kričať z balkóna, aby sme toho citujem: "diabla" odniesli dnu. Psíka však nemáme len my, ale aj tri rodiny v okolí. Susedke začali vadiť aj oni. Tak teda bola v jednej rodine, aj v druhej rodine. Pričom v jednej z nich sa nemajú čudovať, ak im niekto otrávi psa. Je smutné, že si na dedine nemôže ani pes zaštekať, aby sa mohol niekto vyspať (nie ráno, poobede). Nechodím kričať na nikoho, ak začne o siedmej ráno pracovať s motorovou pílou, lebo to chápem a rozumiem, keďže je to bežná dedinská práca. Tiež nie som dokonalá, ale keď sa na ňu pozriem, tak mám sama strach. Pritom sa tu presťahovala z mesta (asi jej v bytovke vadili psíky), už mi je to jedno. Ale ak tak neznáša psov, ako môže mať rada ľudí. A ona skutočne nemá. Jej jediný kontakt na dedine je jej posteľ a manžel. Bránu majú na diaľkové ovládanie, a nikto sa k nim nedostane. V konečnej miere ju v podstate ľutujem. Prespí pomaly celý svoj život a prichádza o všetky jeho zázraky, prichádza o to pomáhať iným ľuďom. Môj otec jej slová berie jedným uchom dnu a druhým von. Ja som urobila to isté. Raz si možno aj ona na staré kolená kúpi psa, lebo zostane sama so svojou posteľou.